Štôlňa má murovaný kamenný portál s klenutým vstupným otvorom, na portáli je vytesaný letopočet 1888, označujúci jeho poslednú rekonštrukciu. Jej úvodná časť, nazývaná „Vodná štôlňa“, v súčasnosti končí pri komíne „Zajturňa“ za šachtou Alžbeta. Komín má výšku 14 m a od neho bola štôlňa razená vo vyššej nadmorskej výške s označením „Horná štôlňa“. Jej juhozápadná vetva pokračuje k šachte Ondrej a ďalej s odbočkou k šachte Maximilián až do banského poľa Piarg, kde v roku 1755 dosiahla šachtu Konigsegg. Západná časť štôlne bola neskôr predĺžená o 800 m a otvorila žily Bieber a Terézia v banskom poli Šmintorín. Severovýchodná časť v dĺžke 350 m je vyrazená až po „cisárske schody“, ktoré ju spájajú s vyššie položenou dedičnou štôlňou Glanzenberg. Oprávnenie dedičnej štôlne získala v roku 1549, v roku 1638 dosiahla žilu Ján a prepojila sa so šachtou Žigmund. V roku 1647 dosiahla štôlňa nadložnú vetvu žily Špitáler a do roku 1665 bol už otvorený už celý žilný systém žily Špitáler v kvalitnom rudnom vývoji. Šachta Alžbeta je na úrovni štôlne aj v súčasnosti voľne prístupná krátkou spojovacou chodbou a kamennými schodmi. V roku 1919 vznikol na povrchu šachty požiar, ktorý zničil aj budovu ťažného gápľa, po požiari bola šachta opustená. K štôlni sa viaže niekoľko prvenstiev, v roku 1828 to bola prvá podzemná koľajová konská dráha v banskoštiavnickom rudnom revíri, v roku 1935 to bol prvý pokus zriadiť podzemný banský skanzen na nárazisku šachty Alžbeta, s ktorým prišiel vtedajší riaditeľ baní Ing. Arpád Bergfest (1883-1964). Dodnes sa tam zachovala betónová misa plánovanej vodnej fontány. V druhej polovici 80. rokov 20. storočia štôlňa slúžila štôlňa do roku 1992 pre účely vetrania bane.
Text : Odkazy minulosti II. - Banské technické a kultúrne pamiatky lokality UNESCO – Banská Štiavnica a Štiavnické Bane
Foto : Lubomír Lužina
