20.08.2019 Výstava Ivan Kopál a Silvia Podobová-Dedinka načúva dlani, 23.8.-13.10.2019, Galéria J. Kollára

Výstava v Priestor oslobodeného času v Galérii Jozefa Kollára. Výstava realizovaná v rámci Mesta kultúry 2019.

Ivan Kopál, Silvia Podobová
Dedinka načúva dlani / A Village Listens to the Hand
Vernisáž / Opening: 23. 8. 2019, 18.00
Koncepcia výstavy / Concept of the exhibition: Mária Janušová
& Lucia Tkáčová
Architektúra výstavy / Exhibition architecture: Nico Krebs
Trvanie výstavy / Duration: 23. 8. - 13. 10. 2019
Priestor oslobodeného času v Galérii Jozefa Kollára / Space of Liberated Time in the Jozef Kollár Gallery, Nám. Sv. Trojice 8, Banská Štiavnica

Domček v dlani, všetko na ňom je dokonalé ako na bábätku, dvierka, rebrík, aj šindeľ. Nazerám do drobného okienka, tak, ako som kedysi pozerala do domčeka pre bábiky a opäť sa cítim byť obrom. Túžim sa zmenšiť a vojsť dnu.

Chalúpka je malinká, nezmestí sa mi do nej ani ruka. Rozmýšľam, z akých rôzne veľkých vecí sa skladá vesmír, od baktérií až po hviezdy. Predstavme si ich zoradené od najmenšieho, ako na školskom diagrame - bacil, bičíkovec, myš, kameň, človek, kôň, dom, hora, planéta. Akurát, že sme si s domčekom vymenili miesta. Vraj aj Mliečna dráha môže byť len kolóniou baktérií na tele obra.

Každý domček z dielne pána Kopála je malý pomník trpezlivosti - pri lepení miniatúrnych šindľov sa minúty menia na hodiny a hodiny na dni. Pohrúženie sa do sústredenej práce je únikom z času a priestoru, z panelákovej obývačky, z nášho storočia. Prenáša nás do dlhých zimných večerov v začadených chyžkách, kde zrobení chlapi spravodlivo bafkajú fajku a tažkými rukami stružlikajú ťarbavý betlehem. Lipový klát pod ostrým dlátom mení tvar, vylúpne sa z neho ovečka, mudrc, hviezda. Vôňa dreva sa miesi s vôňou dymu a kapusty, detiská pospávajú za pecou a načúvajú historkám o bosorkách lietajúcich ponad chalúpky učupené v závejoch.

V pomalom toku minút a rýchlom cvale storočí sa všetko mení: dlhé zimné večery sú dnes vyplnené vravou televízora, drevenica už nie je príbytok chudoby a drevo nie je obnoviteľný zdroj.

Drevenica je sladko-slaným symbolom našej minulosti, spomienkou na ľudkov, ktorí, stlačení k zemi, čestne žujú ťažko dorobený chlieb. Je to archetyp, v ktorom hľadáme ušľachtilejšiu verziu nášho kolektívneho ja - skromnú spätosť so zemou, čistotu úmyslov, mozole snov. Drevenica dnešných dní je však konzumnou podobou tohoto seba obrazu, stala sa symbolom nostalgického ne-vkusu strednej triedy, architektonickou "burinou" slovenského vidieka, ktorá, podobne ako kedysi paneláky, vytláča pôvodnú architektúru. Na tepelnú izoláciu prefabrikovaných chalúp sa v primitívnej beztrestnosti používa PUR pena, na priedomí pyšne parkujú terénne štvorkolky a z reprákov hučí V dolináááách.

Drevo, základný stavebný materiál našej minulosti, odveký zdroj tepla a ochrany sa v našich časoch stáva materiálom trpiacim, rukojemníkom v paprčiach sebeckých oligarchov a odsúdencom v procese klimatickej krízy. Zázračnú samo-rastúcu hmotu, ktorá žije, aj keď je mŕtva, sme degradovali na banálnu štiepku a vyrúbili jej zakáľačkový vek.

Zo sledu myšlienok ma vytrhne pohľad na Kopálove sošky. Ich fascinujúca prítomnosť vťahuje, zrak sa kĺže po dokonalých drobnostiach. Opäť sa cítim veľká a zároveň malá, Alenka v zázračnej krajine tu a teraz.

Lucia Tkáčová

Silvia Podobová sa vo svojom voľnom čase venuje kresbe. Kreslí už od svojho útleho detstva, azda odkedy dokázala v ruke udržať ceruzu. Láska k zaznamenávaniu videného i imaginatívneho sveta ju nakoniec doviedla k povolaniu architektky, v ktorom zúročuje svoj bystrý zrak a nevšedný cit pre detail. Pani Podobová kreslí vždy, kedy môže, v každej voľnej chvíli, ba dokonca i počas dovolenky, keď namiesto vylihovania na pláži radšej objavuje a zachytáva dané miesto. Ako trpezlivá pozorovateľka najradšej kreslí in situ, priamo v teréne alebo so živým modelom, kresba vychádzajúca z fotografie ju príliš neuspokojuje. Na papier tak prirodzene prepisuje to, čo vidí a cíti v danom okamihu, pričom s ľahkosťou interpretuje jednotlivé nuansy pozorovanej a prežívanej reality.

Tvorba Silvie Podobovej je naozaj veľmi plodná, jej ateliér v Sklených Tepliciach s nespočetným množstvom kresieb už pomaličky praská vo švíkoch. Autorkine práce je možné žánrovo rozdeliť na dve hlavné kategórie – portrét a architektonický motív. V rámci portrétnej kresby zachytáva jednak svoje blízke okolie, ako i známe osobnosti, predovšetkým hudobníkov. Portréty sú na prvý pohľad charakteristické precíznym, detailným spracovaním, čo svedčí o pomalom, trpezlivom až kontemplatívnom tvorivom procese. Možno až prehnaná vycibrenosť každého detailu akoby portrétne zachytenia nadnášala smerom von z reality a opantala ich akousi zvláštnou, tajomnou či mystickou atmosférou. Naproti tomu kresby s architektonickými motívmi sú príznačné škicovitým charakterom a ľahkým, svižným tempom. Hovoria o snahe autorky zvečniť práve videný okamih, v ktorom ju zaujala určitá kompozícia tvarov, ako aj súhra svetla a tieňa. Veľkú časť zaznamenaných architektonických scenérií pani Podobovej tvorí slovenská ľudová architektúra. Jednoduché a skromné prvky chalúpok autorke učarovali svojou malebnosťou a symbiózou s okolitou prírodou. V jednotlivých zachyteniach dediniek a príbytkov našich predkov tak možno vyčítať symbolický odkaz návratu ku koreňom a kultúrnej tradícii, ktorá sa nám v súčasnosti naším konzumným spôsobom života tak neskutočne vzdialila.

Mária Janušová

Info: https://www.facebook.com/events/965516077128264/?active_tab=about

Článok môžete komentovať ...